Mesto Pezinok vydáva raz mesačne noviny PEZINČAN. V aktuálnom čísle 11/2024 zo dňa 22. novembra 2024, ročník 57 bol na strane 10 uverejnený členom KLUBU ZV SR KLUB PEZINOK pplk. v.v. Ing. Petrom Gergelom príspevok, ktorý zaujímavou formou približuje vojenskú históriu v našom meste. Svojím, už druhým príspevkom v krátkom období, propaguje náš klub, ZV SR a vlastne aj rezort obrany. Nižšie uvádzame príspevok v plnom znení, v prílohe príspevok vo forme pdf. Na str. 14 bol uverejnený príspevok Medzníky mimoriadnej významnosti, viď príloha.
Vojenskí letci našli domov v Pezinku.
Do vojenskej histórie mesta Pezinok sa najvýraznejšie zapísalo protilietadlové delostrelecké, ale hlavne raketové vojsko Protivzdušnej obrany štátu (PVOŠ). Málo známa je ale prítomnosť vojenských letcov v meste.
Už pred viac ako sto rokmi, pri vzniku Československa, pôsobili v rámci bojov z letiska pri Pezinku letci s dvojplošníkmi 1. a 2. leteckej stotiny mladého československého vojenského letectva. Po rozdelení ČSFR a vzniku SR boli letcom, premiestneným na letisko Malacky/Kuchyňa, poskytnuté byty v posádke Pezinok.
Letci studenej vojny
Na začiatku 50. rokov minulého storočia boli na obidvoch stranách železnej opony masívne zavádzané prúdové bojové lietadlá, u nás vtedy nazývané prúdiaky alebo tryskáče. Starší ľudia si určite pamätajú, že príslušníci československého vojenského letectva, na rozdiel od uniforiem pozemného vojska farby kaki, nosili (do konca roka 1965) uniformy bledomodrej farby. A to vrátane vojakov základnej služby slúžiacich u vojenského letectva. Letci boli na svoje pekné uniformy náležite hrdí. Začiatkom novembra uplynulo 70 rokov, odkedy bol v roku 1954 presunutý z letiska Mladá (vojenský priestor Mílovice pri Prahe) na letisko Bratislava-Ivanka (dnes Letisko M. R. Štefánika) 2. stíhací letecký pluk (2. slp) aj so zabezpečovacími pozemnými útvarmi. Bol vyzbrojený prúdovými lietadlami MiG-15 a MiG-17, niesol čestný názov Opavský podľa tradície z bojov československých letcov v Ostravskej operácii v roku 1945. V roku 1961 bol pluk reorganizovaný na stíhací bombardovací (2. sbolp) a v roku 1964 zrušený. Letcom z uvedených útvarov poskytli byty aj v Pezinku na Suvorovovej ulici v prvej a tretej bytovke v smere od centra. Niektorí ich potomkovia bývajú v Pezinku dodnes. Cenné informácie poskytol pamätník mjr. Rafael Baláž (1928-2008), ktorý prišiel z letcami z Mladej. Pochádzal z neďalekej Rače. Ako uvádzal, v tretej bytovke býval nejaký ten mesiac zástupca veliteľa 2. slp, stíhací pilot, mjr. Jozef Remek, neskorší generál, veliteľ letectva a PVOŠ a námestník ministra národnej obrany ČSSR. Bol otcom prvého československého kozmonauta Vladimíra Remeka. Obaja sa po rokoch objavili v Pezinku v kasárňach PVOŠ oproti uvedeným bytovkám. Generál Remek (1927-2002) v roku 1975 pri ministerských previerkach a jeho syn na kontrole v roku 1988 v hodnosti plukovníka ako zástupca veliteľa 2. divízie PVOŠ Brno, ktorá zodpovedala za vzdušný priestor Moravy a Slovenska. Po zavedení stoviek migov-15 v československom letectve a pri intenzívnom lietaní s nimi dochádzalo k častým haváriám. Ani bezpečnosť lietania nebola na takej úrovni ako dnes. Dňa 4. apríla 1958 zahynuli pri katastrofe v školno-cvičnej stíhačke UTI MiG-15 piloti 2. slp – kpt. Jiří Konečný (pochádzal z českého Posázaví) a obyvateľ Suvorovovej ulice npor. Milan Polák. Pri orientačnom nočnom lete v nízkych mrakoch narazili do zeme pri obci Pukanec. Podobných mimoriadnych udalostí sa stalo v pluku niekoľko.
Pozemné zabezpečenie
Ani vojenské letectvo sa nezaobíde bez pozemnej pomoci, ktorú zabezpečovali leteckí mechanici, rádiolokátory, pozemné riadenie letov, spojenie či automobily. Spomínaný mjr. Rafael Baláž slúžil v 26. letiskovom prápore v automobilovej službe, ktorá zabezpečovala činnosť stíhačov na letisku Ivanka, a to počas celej existencie stíhacieho pluku a aj predtým pri jeho formovaní (1953-54) v Mladej. Po zrušení pluku a zabezpečovacích útvarov R. Baláž prešiel k PVOŠ do Pezinka. Vo funkcii náčelníka automobilovej služby 186. protilietadlového raketového pluku (od roku 1978 brigáda) slúžil dlhých 21 rokov až do odchodu do dôchodku v roku 1985.
Zaslúžilý letec
Manželia mjr. v. v. Ing. Ondrej Kuňak a nprap. v. v. Viera Kuňaková slúžili vo vojenskom letectve na letiskách Sliač (známe hlavne z čias SNP ako letisko Tri Duby) a Piešťany. Časom sa stali Pezinčanmi. Ondrej Kuňak, rodák z Telgártu, absolvoval Školu dôstojníckeho dorastu – letectva v Kremnici a Letecké učilište v Prostějove. Patrí do generácie vojenských letcov, ktorí sa ešte stretávali s vojnovou, resp. povojnovou leteckou technikou. V parašutistickom výcviku to bolo lietadlo Aero C-3 (nemecký koristný typ z 2. svetovej vojny), v pokračovacom pilotnom výcviku lietadlo C-11 (Jak-11/) Toto lietadlo konštrukčne vychádzalo zo známej sovietskej stíhačky z 2. svetovej vojny Jakovlev Jak-3. Bolo náročnejšie na pilotáž a pre bojový výcvik bývalo vyzbrojené guľometom a bombami. O. Kuňak na ňom napriek nesprávnym pokynom od riadiaceho letov vyriešil situáciu s požiarom počas letu a včas s lietadlom pristál. V roku 1959 bol v Mladej preškolený na prúdovú stíhačku – dnes legendu MiG-15. Až 1200 „pätnástok“ sa vystriedalo v službe v československom vojenskom letectve v rokoch 1951-1983. Ondrej Kuňak slúžil ako stíhací, resp. stíhací bombardovací pilot u 6. slp na letisku Sliač. Tu sa stretol so svojou budúcou manželkou Vierou. Časom musel pre zdravotné problémy lietanie zanechať a prejsť na funkciu v riadení letovej prevádzky. Túto vykonával aj na vojenskom letisku v Piešťanoch, kam sa manželia Kuňakovci presťahovali v roku 1968. Medzi tým Ondrej Kuňak absolvoval diaľkové štúdium na Vysokej škole dopravnej v Žiline, na Katedre leteckej dopravy. V roku 1973 odišiel do civilu. Svoje poznatky a skúsenosti z lietania a riadenia letovej prevádzky využil vo funkcii výrobnotechnického námestníka pre podnik SLOVAIR, kde zabezpečoval rozvoj leteckých prác a zavádzanie lietadiel L-410 Turbolet a vrtuľníkov Mi-8 a Mi-2 do prevádzky. Spolupracoval s vojenským letectvom pri organizovaní a budovaní Jednotného systému riadenia lietania na Slovensku a v ČSFR a k tomu príslušných objektov. Po vzniku SR pôsobil na Sekcii civilného letectva Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií a spolupracoval aj s odbormi Ministerstva obrany SR. Bol členom komisie pre vyšetrovanie leteckých nehôd. Ondrej Kuňak spolupracoval aj s Medzinárodnou organizáciou civilného letectva (ICAO) a s leteckými úradmi EÚ. V dôchodkovom veku sa na žiadosť Odboru civilného letectva podieľal na vypracovaní Leteckého zákona a leteckej terminológie platnej aj pre vojenské letectvo. Za podiel na týchto prácach obdržal Cenu Vladimíra Lista za technickú normalizáciu. Za viac ako polstoročnú činnosť vo vojenskom a civilnom letectve bol Ondrejovi Kuňakovi udelený titul Zaslúžilý letec slovenského leteckého zväzu.
Ženy vo vojenskom letectve
Vo vojenskom letectve slúžia aj ženy. Viera Kuňaková nastúpila ako sedemnásťročná po skončení odbornej školy v odbore fotograf v roku 1955 do Vojenskej školy leteckých pozemných špecialistov v českom Žamberku. Ďalej pokračovala v kurze pre vyhodnocovačov leteckých snímok v Hradci Králové. V roku 1958 nastúpila k veliteľstvu 2. stíhacej leteckej divízie Zvolen. Slúžila vo veľmi náročnej funkcii vyhodnocovačky leteckých snímok. Mala pridelený skriňový automobil P-V3S s prívesom s osádkami. V prívese bola zriadená fotokomora, v nej vyvolávali filmy, ktoré natočili leteckými kamerami piloti v prieskume. Z týchto filmov zhotovovali fotografie a schémy, z ktorých zisťovali napr. druhy a typy zbraní, logistiku, jednotky a útvary protivníka. Zúčastňovala sa prakticky všetkých cvičení u podriadených leteckých plukov. Po narodení syna Ondreja v roku 1963 už nebolo možné tieto cvičnia absolvovať a bola preradená na štábnu prácu na spisovni. V roku 1974 Viera Kuňaková nastúpila k 186. plrp v Pezinku, kde pokračovala v štábnej práci (evidencia osôb) až do odchodu do dôchodku v roku 1993. Uvedení vojenskí dôchodcovia zostávali aktívni aj v vyššom veku. Rafael Baláž a manželia Kuňakovci aktívne pracovali, resp. pracujú vo vojenských kluboch. Najprv to bol Klub vojenských dôchodcov Pezinok, dnes je to Zväz vojakov Slovenskej republiky Klub Pezinok.
Pripravil: Peter Gergel, člen Zväzu vojakov SR Klub Pezinok Foto: Jakab Publishig, archív rodín Kuňakovcov a Stromčekovcov Zdroj: valka.cz Letectvi+kosmonautika Z. Čeřovský a M. Čížek: Zlomená křídla Československa
