Nedeľa 6. septembra bola dňom, keď sme si pripomenuli 82. výročie Slovenského národného povstania v Moravskom Lieskovom a Lubine, o čom informujeme v samostatných príspevkoch. Hlavná spomienka sa však konala na vrchu Roh pri Lubine, v areáli pamätníka, kde je pochovaných 47 partizánov 2. československej partizánskej brigády J. V. Stalina a s nimi aj ich veliteľ, kpt. Miloš Uher.
Podujatie na Rohu sa uskutočnilo za účasti náčelníka Vojenskej kancelárie prezidenta Slovenskej republiky genmjr. Ladislava Dovhuna, štátneho tajomníka Ministerstva obrany SR Martina Vojtašoviča, predsedu Trenčianskeho samosprávneho kraja Jaroslava Bašku, podpredsedov Trenčianskeho samosprávneho kraja Michala Barteka a Jozefa Trstenského a celého radu ďalších významných hostí, ako aj primátorov a starostov okolitých miest a obcí, predstaviteľov štátnej správy a územnej samosprávy, ozbrojených síl a bezpečnostných zložiek, zástupcov spoločenského a verejného života. Prítomní boli aj predstavitelia oblastných výborov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov z Trenčína a Nového Mesta nad Váhom, predseda Českého zväzu bojovníkov za slobodu Jaroslav Vodička a delegácie oblastných výborov Českého zväzu bojovníkov za slobodu z Kyjova a Uherského Hradišťa, zástupcovia Klubu vojenských veteránov z Trenčína a klubov Zväzu vojakov SR z Nového Mesta nad Váhom a Piešťan.
Predseda Oblastného výboru SZPB v Novom Meste nad Váhom, Kamil Krištofík, v slávnostnom prejave pripomenul, že Slovenské národné povstanie sa radí k najvýznamnejším udalostiam novodobých dejín slovenského národa. Je označované za jednu z najvýznamnejších udalostí európskeho protinacistického a protifašistického odporu. Zúčastnili sa v ňom ľudia rôznych politických názorov, náboženského vyznania, s rôznou politickou minulosťou či prítomnosťou a rozličnými predstavami o budúcnosti, čo povstaniu dalo celonárodný charakter. Do povstania sa zapojilo 60 000 vojakov 1. československej armády na Slovensku, okolo 18 000 partizánov a približne 30 000 pomocníkov. Povstalecké územie zahŕňalo 20 000 štvorcových kilometrov, ale bojovalo sa aj na východnom a západnom Slovensku.
Udalosti na strednom Slovensku a vypuknutie povstania pozorne sledovali aj ostatné regióny a k povstaniu sa hrdo prihlásili aj ľudia spod Javoriny, pretože nenávideli nacizmus, ktorý priniesol utrpenie, hrôzu, biedu, ničil ľudské šťastie a životy nevinných. To, čo sa odohrávalo pod Javorinou v rokoch 1939 a 1945, sa nezrodilo okamžite, ale vychádzalo z tradície tunajšieho ľudu. Podjavorinský kraj nebol najhodnejší na partizánsku vojnu. Nemecké jednotky sa tu mohli priechodnými cestami dostať do centra Malých a Bielych Karpát, prepadávať partizánov a útočiť na nich. Partizánska činnosť nedosahovala ani také rozmery, čo do počtu oddielov a brigád, ako akcie na strednom či výhodnom Slovensku. Ale dôstojne prispela do ozbrojeného boja proti nacistickému Nemecku a jeho prisluhovačom.
Stojí za to pripomenúť si aj slová starostu obce Martina Beňatinského, ktorý pamätník na Rohu navštevuje pravidelne každú nedeľu. Toto miesto ho naplňuje hrdosťou na to, že sa našli ľudia, ktorí sa postavili zlu a útlaku. No napĺňa ho aj smútkom nad tým, že tak museli urobiť a položiť na oltár vlasti to najcennejšie – svoj život. Boli to ľudia tu spod Javoriny a mali svoju hrdosť. Aj patrične hrdí sú aj dnešní ľudia. Aj jeden zo spoluautorov známej piesne Slovensko moje pochádza práve z tohto kraja. Vďaka tomu, že tu v podjavorinskom kraji sa ľudia vedia postaviť na tú správnu stranu, aj vďaka tomu, že sa tu skladajú takéto pesničky, mali by sme pamätať na to, že máme byť hrdí na ľudí, ktorí sú pochovaní tu na Rohu. A máme si ctiť aj ľudí, ktorí i v terajšej dobe bojujú za mier a snažia sa mocných tohto sveta presvedčiť o tom, že ľudský život je niečo neoceniteľné.
Text a foto: Ján Begala
