23. apríla 2006 sa pri príležitosti 30.výročia tragédie vo VVP Záľubica, členovia Zväzu vojakov Klub Kežmarok zúčastnili pietneho aktu položenia vencov k pamätníku vojakov, ktorí zomreli na následky popálenín. Hlavným organizátorom pietneho aktu boli Ozbrojené sily SR, zastúpené príslušníkmi 2. mechanizovanej brigády Prešov, Klub vojakov Kežmarok, Ordinariát OS SR, Okresný úrad Kežmarok a obec Ľubica.
· Pietneho aktu sa zúčastnili :
– prednosta Okresného úradu Kežmarok – Ing. Peter REPČÁK
– generálny vikár OS SR a Ozbrojených Zborov SR ekumenickej cirkvi – plk. Mgr. Viktor SABO PhD. s delegáciou
– za OS SR a posádku Prešov – podplukovníka Denis GÁBOR
– za Zväz vojakov SR Klub Kežmarok – podplukovník v.v. Jozefa ŽÁČIK
– riaditeľ Okresného riaditeľstva Hasičského a Záchranného zboru Kežmarok – plukovník Eduard KOLODZEJA
– Viceprimátor mesta Kežmarok – Mgr. Jozef MATIA
– starosta obce Ľubica – Ing. Ján KAPOLKA
– riaditeľ vojenských lesov, odštepný závod Kežmarok – Ing. Michal DUDÁK
– poslanci a poslankyne mestského a obecného zastupiteľstva mesta Kežmarok a obce Ľubica
– príslušníci ozbrojených síl SR
– verejnosť obce Ľubica a mesta Kežmarok
Po položení vencov k pamätníku sa zhromaždeniu svojim duchovným slovom prihovorili Generálny duchovný Ústredia ekumenickej pastoračnej služby OS SR a Ozbrojených zborov SR plukovník Mgr.Viktor SABO, predstaviteľ ordinariátu OSSR a Ozbrojených zborov SR plukovník v.v PaedDr. Jozef PALUBA a štábna kaplánka posádky Prešov majorka Mgr.Vlasta KOVAĽOVÁ.
K účastníkom pietneho aktu sa prihovoril prednosta Okresného úradu Kežmarok Ing. Peter REPČÁK, predsedu Klubu vojakov Kežmarok pplk. v.v. Ing. Jozef ŽÁČIK, viceprimátor mesta Kežmarok Mgr. Jozef MATIA.
Člen Klubu vojakov Kežmarok mjr. v.v. Mgr. Peter NOVYSEDLÁK prítomným objasnil, čo sa 23. apríla 1996 stalo :
Šialená hra s ohňom
Bol to malý plamienok zápalky v rukách nezodpovedného desiatnika Pavla D., ktorý sa 23. apríla 1996 vo vojenskom priestore Záľubica dopustil závažného trestného činu všeobecného ohrozenia. Plamienok zapríčinil hroznú ohnivú tragédiu. Oheň zranil osemnásť vojakov z 23. tankovej brigády z Kežmarku – piati zomreli. Ani čas nezmiernil žiaľ a smutnú prázdnotu, ktorú tragický odchod Janka, Františka, Viktora, Štefana a Ladislava zanechal v ich blízkych.
Na korbe vojenského nákladného auta pod plachtou z plastickej hmoty sa viezla skupina vojakov. A vedno s nimi cestovalo aj niekoľko plechoviek s bielou farbou. Bol na nich i nápis horľavina I. triedy. Pri nakladaní farba, podľa svedkov, z niektorých plechoviek vyšplechla. Napriek tomu vraj niektorí vojaci fajčili. Zápalky mal v rukách aj mládenec z Novej Dubnice Pavol D. Podľa jednej verzie pripaľoval kamarátovi cigaretu, podľa väčšiny svedkov sa však doslova hral s ohňom. Zapálil v blízkosti mláčky bielej farby nepochopiteľne prvú zápalku – a nič sa nestalo. Kamaráti v uniformách protestovali. Pavol však v šialenej hre s ohňom pokračoval. Po tragédii preživší vojaci vypovedali : možno to bola druhá alebo tretia zápalka, plamienok ktorej rozpútal to hrozné ohnivé peklo… Farba, porozlievaná na korbe, začala horieť, chytila sa aj umelohmotná plachta a v okamihu bol v plameňoch celý nákladný priestor. Pavol vyskočil a ako jeden z mála vojakov zraňujúcim plameňom ušiel. Ďalší mali oveľa menej šťastia. Jána Č. popálilo na 93 percentách povrchu kože, Františka F. na 76 percentách. Aj ďalší utrpeli vážne a rozsiahle popáleniny. Ktorí z horiacich chlapcov vládali, vrhali sa zúfalo do studenej vody bystrinky pri ceste. Bilancia katastrofy bola tragická. Piati mladí muži zomreli na následky popálenín, dvanásti utrpeli v plameňoch vážnejšiu ujmu na zdraví, jeden vyviazol s ľahšími zraneniami. Vinník, desiatnik v zálohe Pavol D., bol za trestný čin všeobecného ohrozenia odsúdený na sedem rokov straty slobody.
Najväčšiu zásluhu, že na týchto vojakov nezabúdame a že si túto tragickú udalosť každoročne ako bývalí príslušníci VÚ 1038 Kežmarok a 1603 Záľubica pripomíname má člen Klubu vojakov Kežmarok kpt. v.v. Vladimír JANEČEK, ktorý bol aj prvý pri záchrane horiacich vojakov a za to mu patrí úprimná vďaka.
Text : Jozef Žáčik
Foto : Janeček. V., Verešpej J.,
