Na spomienkovom podujatí 22. februára 2026 spojenom s kladením vencov a kytíc k Pomníku padlým a umučeným v Cetune pri príležitosti 81. výročia partizánskeho boja v tejto obci vystúpila so slávnostným prejavom učiteľka základnej školy Lenka Mandelíková. Vo svojom vystúpení zúčastneným priblížila vojnové udalosti z februára až apríla roku 1945. Vychádzala pritom aj zo zápisov v miestnej kronike. Niektoré z nich parafrázujeme v tomto článku.
„Výprav na naše kopanice podnikli Nemci niekoľko, posledná dopadla najtragickejšie. Zvlášť bolestne sa nás dotkla smrť Milka Uhra, v ktorého sme všetci vkladali veľké nádeje…“ citovala z kroniky. Boj v Cetune sa rozpútal ani nie dva mesiace pred oslobodením podjavorinského kraja. Bol ťažký, jeden z najťažších, ktorý partizáni z oddielu Hurban za svojej existencie zažili. 27. február je pre Cetunu smutne pamätný. Partizáni sa vo večerných hodinách dozvedeli, že nepriateľ robí razie po domoch v Cetune. Presunuli sa do lesa v oblasti Potoky, kde v nepriaznivom počasí čakali, ako sa situácia vyvinie. Priblížili sa na kraj lesa a vyčkávali, čo nepriateľ urobí. Ten bol dobre krytý strechami domov v okolí hostinca…
… Po dlhšom boji chcel Miloš Uher zabrániť veľkým stratám na životoch, rozhodol sa preto pre samostatnú akciu. Chcel zničiť granátom nepriateľov, ktorí strieľali zo strechy hostinca, Uhrovi sa podarilo dostať k vrátam stodoly Gašparíkovcov, ktorá dodnes stojí. Uher sa chystal dostať cez bránu dnu. Bohužiaľ, nepodarilo sa mu to, hoci mal za sebou spolubojovníkov. Padol o pol dvanástej uprostred boja zasiahnutý strelou odzadu. Po smrti Miloša Uhra jeho zástupca Anton Jakubík zvolal: „Keď padol otec, nech padnú i deti. Smrť fašizmu!“ Po týchto slovách guľka nepriateľa zasiahla i jeho. Okrem veliteľa a jeho zástupcu padlo ešte 14 partizánov z oddielu…
… Po Uhrovej smrti sa veliteľom stal Martin Kavický. Skupina Hurban bola premenovaná na skupinu Uher. Keďže Nemcom sa nepodarilo chytiť žiadneho živého partizána, vtrhli do blízkych chalúp a odvliekli miestnych občanov. Muži boli na výsluchu na Gestape, potom ich všetkých zastrelili. Najskôr si však sami museli vykopať jamy. Jednému z nich, Jurajovi Haruštiakovi, sa podarilo z cintorína nebadane utiecť. Dožil sa vysokého veku. O tejto strašnej udalosti rozprával očitý svedok, ktorý to všetko pozoroval z koruny vysokého stromu…
… Partizáni sa po tragédii v Cetune stiahli do lesa. Otázne bolo, ako bude partizánsky oddiel pokračovať ďalej. Porada v lese pri Cetune rozhodla, že ľahšie ranení odídu domov a zdraví sa znova zomkli a pokračovali v boji. Presunuli sa k Myjave vo veľmi nepríjemnom počasí. Sneh, odmäk, chlad, problémom bol aj nedostatok potravín a zároveň boj s nepriateľom…
… Partizánske jednotky boli vyčerpané. Ráno ešte bojovali s Nemcami a o päť hodín sa stretli s prvými jednotkami Červenej armády. Podjavorinský kraj bol oslobodený 8. apríla 1945.
Pripravil: -bej-
