Pri príležitosti 30. výročia zrušenia Vojenského učilišťa Podjavorinských partizánov v Novom Meste nad Váhom sme v sobotu 9. septembra 2023 slávnostne odhalili pamätnú tabuľu na bývalej veliteľskej budove niekdajšieho učilišťa, ktorá je pripomienkou na jeho existenciu od roku 1945 do roku 1993. O slávnostnom odhalení pamätnej tabule píšeme v samostatnom článku Odhalili sme pamätnú tabuľu škole, ktorá ľudí naučila učiť sa. Stručný výber z bohatej 48-ročnej existencie učilišťa prinášame teraz v tomto článku.
Rok 1945 privítali naše národy s pevnou vierou v skoré ukončenie vojny a oslobodenie našej vlasti. Predpoklady na to sa vytvorili už v roku 1944. Na ceste za oslobodením Československa sa front pred 78. rokmi zastavil pri Liptovskom Mikuláši. Nemecké velenie tu vybudovalo silnú obranu, ktorú udatne zdolávali červenoarmejci 18. armády, jednotky 1. čs. armádneho zboru a v jeho radoch aj spojovacie jednotky. Spojári plnili bojové úlohy svedomite a zodpovedne, s vedomím, že bez spojenia niet velenia a ani víťazstva.
Oslobodzovanie našej vlasti umožnilo vznik a formovanie nových jednotiek, ktoré okrem dostatočného počtu mužstva vyžadovali i primeraný počet poddôstojníkov a dôstojníkov. Na základe toho, ako aj potrieb frontu, berúc do úvahy perspektívny cieľ – budovanie novej ľudovej armády – povolila vojnová rada frontu zriadiť pri štábe zboru školu pre záložných a aktívnych spojovacích dôstojníkov a poddôstojníkov.
Rozkazom veliteľa 1. čs. armádneho zboru č.j. 2044/taj.org./1945 zo dňa 14. 2. 1945 bolo dňom 20. 2. 1945 zriadené Spojovacie učilište v Poprade. Veliteľom bol poverený štkpt. Miroslav Šmoldas. Ciele a úlohy školy vyplývali predovšetkým z bojových úloh frontu. Cvičný materiál bol trofejný a rôznorodý. Veliteľsko-pedagogický zbor bol početne skromný, no s bohatými bojovými skúsenosťami. Vyučoval to, čo absolventi potrebovali v boji, preto najčastejšou učebňou bola podtatranská príroda v okolí Popradu. Prví absolventi odišli na front a velili spojovacím jednotkám v bojoch pri Strečne, Vsetíne a inde.
Skoro po svojom vzniku bolo Spojovacie učilište poverené dôležitou úlohou – vybudovať spojenie pre vládu Národného frontu v Košiciach v súvislosti s jej rokovaním o Košickom vládnom programe.
Boj za úplné oslobodenie našej vlasti pokračoval prenasledovaním fašistov ďalej na západ a s pohybom armádneho zboru postupovalo aj učilište. V máji 1945 sa premiestnilo do Ružomberka, v júli do Nového Mesta nad Váhom, kde v septembri skončilo ako frontové. Dňom 1. októbra 1945 bolo zriadené už mierové Spojovacie učilište v Turnove, kde bola spojovacia škola i za prvej ČSR. Tam sa učilište organizačne upevnilo a kádrovo posilnilo. Jeho prácu ale sťažovali nevhodné ubytovacie podmienky. Velenie spojovacieho vojska rozhodlo, že od jesene 1946 bude Spojovacie učilište definitívne dislokované v Novom Meste nad Váhom.
Ako rástol význam učilišťa, upevňovala sa i jeho štruktúra. Škola dôstojníkov v zálohe bola aj naďalej jednou z najdôležitejších škôl. Popri nej pokračovala v činnosti aj škola spojovacích špecialistov. Ďalej bola zriadená škola pre poddôstojníkov a dôstojníkov a tiež sa otvorili kurzy pre dôstojníkov spojovacieho vojska. V roku 1951 bola v rámci učilišťa zriadená vyššia škola dôstojníkov.
Prvá polovica 50. rokov minulého storočia bola obdobím budovania učilišťa nového typu. Nastalo prezbrojovanie armády, unifikovala sa výzbroj, zjednocoval sa i výstroj, zavádzala sa nová spojovacia technika sovietskej i našej výroby. Budovali sa špeciálne učebne, zvyšovala sa metodická stránka výučby a výcviku. Hypomobilné prostriedky boli nahradzované automobilovou technikou. Za vynikajúce výsledky bola učilišťu na jar 1953 prepožičaná bojová zástava a roku 1956 mu bolo za aktívnu budovateľskú činnosť udelené vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu.
Koncom 50. rokov sa prehĺbila súčinnosť a styky učilišťa s bojovými útvarmi. Zaviedli sa 4- až 6-týždňové stáže príslušníkov výstupných ročníkov vo vojskách v duchu osvedčenej zásady – učiť žiakov tomu, čo budú potrebovať ako velitelia v boji.
Po celé 60. roky pokračovala modernizácia učebno-výcvikovej základne. Boli vypracované nové učebné programy, osvojovali sa nové základné poriadky a predpisy. V októbri 1960 bolo učilište za dosahované výsledky vyznamenané Radom červenej hviezdy a dva roky nato ho premenovali na Spojovacie učilište Podjavorinských partizánov. V roku 1964 bol zriadený kurz žien – špecialistiek v odbore rádioďalekopisov a rádiotelegrafie. Najrevolučnejšou zmenou bolo zriadenie vojenskej strednej odbornej školy. Štúdium sa začalo v školskom roku 1966/67. V priebehu tohto desaťročia bolo učilište vyznamenané Pamätnou stuhou SPB.
Do 70. rokov 20. storočia vstupovali príslušníci učilišťa s vysokým ocenením svojej práce, prevzali Rad práce udelený prezidentom ČSSR. Dňa 1. 9. 1972 bolo učilište premenované na Vojenské učilište Podjavorinských partizánov. V školskom roku 1971/72 sa začala aj príprava veliteľských kádrov spojovacieho vojska v dvojročnej dôstojníckej škole. Za dosiahnuté výsledky rokov bola učilišťu udelená aj Pamätná medaila k 30. výročiu SNP a oslobodenia a Pamätná stuha SPB. Krajský národný výbor Západoslovenského kraja udelil 6. 10. 1979 učilišťu vyznamenanie Za rozvoj Západoslovenského kraja.
V 80. rokoch pokračovalo učilište v modernizácii učebno-výcvikovej základne. Od roku 1982 sa začala aj príprava vojačiek pre potreby služby v spisovniach. V roku 1985 bol učilišťu za dosahované výsledky udelený Rad červenej zástavy.
Aj na začiatku 90. rokov škola pokračovala v prehlbovaní vlasteneckej výchovy, humanizmu a odbornej pripravenosti, s cieľom ďalšieho skvalitnenia všestrannej prípravy svojich absolventov. A to až do roku 1993, keď bolo Vojenské učilište Podjavorinských partizánov zrušené
Od svojho vzniku toto učilište patrilo medzi najlepšie vojenské školy. V období rokov 1973 – 1993 ho 11-krát vyhodnotili ako najlepšiu vojenskú strednú školu a získalo putovný pohár Východného vojenského okruhu, v školskom roku 1988/89 v súťaži o putovnú zástavu MNO pre najlepšiu vojenskú školu (vysokú a strednú) obsadilo novomestské učilište 2. miesto, pred ním sa umiestnila Vojenská akadémia Antonína Zápotockého Brno. Významné úspechy škola dosiahla taktiež v kultúrno-osvetovej a športovej činnosti.
Ako vidno aj z tohto krátkeho pohľadu do minulosti, história Spojovacieho učilišťa a neskôr Vojenského učilišťa Podjavorinských partizánov je bohatá. Poďakovanie patrí všetkým, ktorí od zrodu učilišťa túto históriu napĺňali konkrétnymi činmi. Obetavá práca spojená s tradíciami bola základom úspechov, ktoré učilište dosiahlo. Buďme hrdí na to, že v rôznych oblastiach výchovy, vzdelávania, výcviku, kultúry i športu sa radilo na popredné miesta medzi vojenskými strednými školami.
Velitelia a dislokácia školy
▪ štkpt. Miroslav Šmoldas, Poprad 20. 2. 1945
▪ mjr. Oldřich Filka, Poprad 15. 5. 1945
▪ mjr. Štefan Závodný, Ružomberok 15. 5. 1945 – júl 1945, Nové Mesto nad Váhom do septembra 1945
▪ plk. Oldřich Starý, Turnov 1. 10. 1945
▪ plk. Karel Matúš, Nové Mesto nad Váhom 1946 – 1947
▪ pplk. František Junek, Nové Mesto nad Váhom 1947 – 1950
▪ plk. Ivan Institoris, Nové Mesto nad Váhom 1950 – 1953
▪ Jan Mengler, Nové Mesto nad Váhom 1953 – 1964
▪ plk. Jozef Maláček, Nové Mesto nad Váhom 1964 – 1975
▪ plk. Emil Čevela, Nové Mesto nad Váhom 1975
▪ plk. Jozef Loffay, Nové Mesto nad Váhom 1975 – 1989
▪ plk. Emil Polakovič, Nové Mesto nad Váhom 1989 – 1993
Pripravil: Kamil Krištofík
