Návrh zákona parlamentná tlač č. 0516

V ostatnom období aktívne  pracuje, z poverenia prezídia Zväzu vojakov SR,  pracovná skupina, ktorá v súčinnosti s Asociáciou bývalých policajtov, Klubom generálov SR a Asociáciou bývalých spravodajských dôstojníkov pripravuje  odborné  stanoviská k  návrhu zákona PT č. 0516.  Pri príprave dokumentu „Stanovisko vojenskej a spravodajskej komunity k PT č. 0516)….“ (text zverejnil genpor. v.v. Ing. Peter Vojtek na webovej stránke ZV SR a plk. gšt. v.v. Ing. Jaroslav Gofjár, MSc. Na webovej stránke ABSD) , preštudovala poverená pracovná skupina Zväzu vojakov SR dostupné dobové dokumenty, dokumenty ÚPN, rozhodnutia a judikáty ÚS a NSS ČR a vykonala množstvo kontaktov tak medzi príslušníkmi spravodajskej komunity v SR, tak aj v ČR,  vrátane odborne-právneho posúdenia právnikmi.

V úvode si pripomeňme, že VKR/VOS  bola pôvodne samostatná zložka armády, do podriadenosti MV prevedená v r. 1951 na základe dohody medzi MNO (Ministerstvo národnej obrany) a MNB (Ministerstvo národnej bezpečnosti). Od roku 1945 pôsobila ako Obranné spravodajstvo MNO. Hlavnou činnosťou bola spravodajská činnosť proti zahraničným rozviedkam a ich spolupracovníkom pôsobiacich proti ozbrojeným silám. Z dôvodu, že bola jedinou bezpečnostnou zložkou armády odhaľovala aj trestné činy kriminálneho charakteru v pôsobnosti ČSĽA. Nikdy nemala tak silné právomoci ako ŠtB a je nutné zdôrazniť, že v organizačnej štruktúre nemala súčasti, ktoré by sa zaoberali tzv. vnútorným protivníkom. Príslušníci VKR pôsobili na štáboch a útvaroch ČSA (od roku 1960 ČSĽA), boli pod prísnym drobnohľadom príslušníkov ozbrojených síl, nepôsobili pod krytím, ale pod vlastnou identitou. Pôsobnosť VKR bola výhradne v rezorte obrany a tzv. priľahlom civilnom prostredí z dôvodu možnosti vizuálneho sledovania činnosti vojsk s dôrazom na útvary raketového vojska, útvarov zvláštneho určenia, skladov zbraní a pod. VKR bola veliteľsky  organizovaná podľa armádnej štruktúry. V roku 1968 bola snaha o jej návrat do armády k 1. septembru 1968. Ako elegantná právna kľučka k tomu malo stačiť zrušenie dohody medzi MNB a MNO z roku 1951 k prevedeniu VKR k MNB. Z dôvodu okupácie ČSSR a následnej normalizácii sa však podriadenosť nezmenila.

Domnievame sa, že návrh zákona (PT č. 0516) bol inšpirovaný zákonom Parlamentu ČR č. 34/1995 Sb.. V tejto súvislosti je treba povedať, že  podľa  predmetného zákona   boli vylúčené zo zápočtu doby rozhodujúcej pre účely výsluhových náležitostí vojakov z povolania niektoré doby služby u bývalej VKR, resp. ďalších kategórii príslušníkov FMNO a FMV ČSSR. Ustanovením § 165 ods. 7 zákona č. 221/1999 Sb. sa vylúčenie dôb zrušilo u osôb, ktoré boli dobrovoľne reatestované podľa RMO č. 015/1990. Týmto príslušníkom, ktorým bol výsluhový príspevok znížený alebo zastavený sa priznal spätne a jeho výška bola prepočítaná odo dňa účinnosti zákona a to za podmienok a výške náležiacej ku dni skončenia služobného pomeru po započítaní všetkých zvýšení, ktoré k nemu náležali od tohto dňa. Podľa nášho názoru a názoru právnickej obce sa touto skutočnosťou bude musieť zaoberať aj ÚS a NSS SR.

 Pripomeňme, že zákon č. 125/1996 Z.z. z 27. marca 1996 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, ktorého § 7 znie „Zodpovednosť a spoluzodpovednosť na spáchaných zločinoch je založená na zásade individuálnej zodpovednosti tých, ktorí sa trestných činov dopustili.“ Z uvedeného paragrafového znenia vyplýva, že zo strany štátu je nutné, aby podozrivému dokázal konkrétne konanie, alebo konkrétnu činnosť ktorá sa v Návrhu zákona uvádza. V tejto súvislosti musíme konštatovať, že v  zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám bol ÚPN  v roku 2018 zaslaný nasledovný dotaz – citujem „či Ústav pamäti národa v priebehu svojej existencie dával orgánom činným v trestnom konaní podnety tykajúce sa protiprávnej činnosti bývalých príslušníkov ŠtB, koľko ich bolo a s akým výsledkomOdpoveď bola nasledovná  – citujeme : „Ústav pamäti národa nepodal podnet priamo na stíhanie konkrétneho príslušníka ŠtB. ÚPN však podal niekoľko podnetov týkajúcich sa násilia voči občanom, na ktorých sa predpokladá účasť príslušníkov bezpečnostných zložiek“. Z ďalšej odpovedi vyplýva,  že v roku 2007 boli UPN na Generálnu prokuratúru SR doručené štyri oznámenia o skutočnostiach, nasvedčujúcich spáchanie trestného činu. V roku 2009 dve oznámenia na GP. Jedno oznámenie, ktoré bolo zastavené  vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru SR. Druhá bola  žiadosť na Generálnu prokuratúru SR o obnovu vyšetrovania smrti Milana Košeckého. To znamená že UPN do r. 2018 podal na Generálnu prokuratúru celkom 6 oznámení a žiadostí na prešetrenie. Ani v jednom prípade sa nejednalo o podanie týkajúce bývalého príslušníka VKR/VOS. Posudzovanie efektívnosti činnosti ÚPN nám neprináleží.

 Máme zato,  že predmetný  návrh zákona  PT  č. 0516 je odtrhnutý od právneho a faktického vývoja v spravodajských a bezpečnostných zložkách armády Českej a Slovenskej federatívnej republiky po roku 1989 a po roku 1993 aj v armáde SR pretože :

1.

Vojaci z povolania, ktorí boli na výkon služby zaradení vo VKR (vojenskej kontrarozviedke a v Spravodajskej službe GŠ ČSĽA a ktorí boli  na základe dobrovoľnosti, reatestovaní  v súlade s RMO (Rozkaz ministra obrany) č. 015/1990 zo dňa 26.11.1990 a uznesením branných  a bezpečnostných  výborov  Federálneho   zhromaždenia  ČSFR zo dňa 18. decembra 1990 č. 47 o vysielaní poslancov Federálneho   zhromaždenia  ČSFR do previerkových  komisii  Ministerstva  obrany ČSFR  Týmito komisiami z  819 príslušníkov VKR  u 770 príslušníkov  VKR – armády ČSFR  po vykonanej  reatestácii potvrdili  a deklarovali   „spôsobilosť ďalej vykonávať  službu vojaka z povolania respektíve profesionálneho vojaka v armáde  podľa    platných právnych noriem,  a to ako  z hľadiska odborného, ale i morálneho “.  Toto rozhodnutie reatestačnej komisie bolo rešpektované pre výkon služby v armáde ČSFR a aj v armáde Slovenskej republiky aj v nasledujúcich rokoch, teda už viac,  ako 30  rokov. Dobrovoľné ratestácie   boli   právnym    aktom – zameraný  na reatestaciu – špecifickú previerku  bývalých príslušníkov VKR /VOS/. Nespochybniteľnosť   tohto  rozhodnutia  o bezúhonnosti    a ich  spôsobilosti  pre   službu  týchto   osôb,  potvrdil nakoniec i Najvyšší   správny súd   Českej  republiky a tiež  i Ústavný   súd  Uznesenie  US 435/04,   čo  viedlo   k zrušeniu   zákona parlamentu  ČR  č. 34/1995 Sb  (odňatie    započítateľností   doby   služby vo  VKR    do   doby   službu v armáde  pre   určenie  výšky   výsluhového dôchodku)   zákonom č.221/1999 Sb  o vojácích  § 165,  ods.7. Pričom navrhovaný  zákon PT č.0516 je  fakticky zhodný   s zák.č. 34/1995  Sb. Vývoj  vo vojenských  spravodajských  službách pred rokom 1989 sa vyvíjal v rámci federálnej  armády a vo federálnom štáte. Je  logické, že  riešenie tejto problematiky by malo byť analogické  ako  v ČR. Uvedený postup bol vykonaný len v Armáde ČSFR. V armáde  Poľskej, Maďarskej  a Nemeckej  armáde, takýto náročný  reatestačný  previerkový postup spôsobilosti   vykonávať  službu  v armáde   nebol  aplikovaný.

2.

Návrh   zákona   je koncipovaný  na  princípu  kolektívnej  viny   –  t.j. pre účely  zákona bude smerodajná samotná príslušnosť k bezpečnostnej zložke“ a  takto je  prejudikované , že príslušníci bývalej  spravodajskej  služby  sa  automatický  podieľal na trestnej   činnosti, sledovaní a týraní osôb, prípadne potláčaní ľudských práv .Tento  protiústavný  princíp kolektívnej   viny ( nebol použitý ani pri denacifikácii Nemecka), pretože  popiera „princípy právneho štátu,  ktorý je kľúčový princíp a na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania nielen nášho, ale každého demokratického právneho štátu.“ Všetky tieto spravodajské a bezpečnostné služby boli zriadené na základe zákona, ktorý prijímal parlament, pričom úlohy plnili  v súlade s platnou  Ústavou  a príslušnými  zákonmi, pri   spravodajskej ochrane ozbrojených  síl.

Princíp kolektívnej  viny je  v právnom štáte  neprípustný. Z  tohto  dôvodu   považujeme   za  absolútne  nezákonné až protiústavné  vydeľovať   vojakov profesionálnej služby, poberateľov výsluhových dôchodkov, ktorí prešli   reatestácoiu  zo zákona č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov „ako  osoby   minimálne  druhej kategórie špeciálnou sankciou   vo   forme nezapočítania   reálne odslúženej   doby v armáde  počas  zaradenia v  sprav. službe pred  rokom 1989 , kedy  si  v dobrej  viere  plnili  všetky  odvodové povinnosti   do   sociálnej  poisťovne. Podotýkame, že  z ustanovení zákona č 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení vyplýva, podľa § 20 vzniká povinné dôchodkové poistenie odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo zárobkovej činnosti a zaniká dňom zániku právneho vzťahu, teda príjmu zo zárobkovej činnosti. Podľa § 60 ods. (1) obdobie dôchodkového poistenia je obdobie povinného dôchodkového poistenia. Podľa § 60 ods. (2) Obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu služby policajta a profesionálneho vojaka, ak toto obdobie policajt a profesionálny vojak nezískal v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. Obdobne je povinné dôchodkové poistenie upravené aj podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov ako aj všetkých predchádzajúcich zákonov o sociálnom zabezpečení. Z uvedeného   vyplýva,  že  rozhodujúce   pre výpočet  dôchodku je obdobie   dôchodkového  poistenia.

3.

        Podľa  čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky občania majú nárok na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pričom primeranému hmotnému zabezpečeniu môže zodpovedať iba také hmotné zabezpečenie, ktoré zodpovedá celej dĺžke poistenia bez ohľadu na to, či poistenie bolo získané v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia (podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), alebo iba vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia (podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov). Až po zohľadnení všetkých dôb poistenia (dôb služby z osobitného systému a dôb postenia zo všeobecného systému) podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov je potrebné vykonať výpočet dôchodkovej dávky vo výške zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom systéme, a to v súlade s článkom 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. (ďalej len „Dohovor č. 128“).

       Primeranosť hmotného zabezpečenia v starobe každého z týchto bývalých príslušníkov silových rezortov musí byť vykladaná /posudzovaná/ nielen v zmysle zabezpečenia ich základných životných potrieb, ale i z hľadiska udržania primeraného životného štandardu, ktorého ako poistenci štátu dosahovali v čase svojho produktívneho služobného života, kedy odvodovým inštitúciám riadne a včas platili predpísané odvody do jednotného všeobecného systému dôchodkového poistenia v tom čase.

4.

       Predmetný  návrh  zákona  vo  vojenských  spravodajských službách  (VKR , VOS, Spravodajskej správy GŠ)   bude   mať   výlučný   dopad   na    osoby,   ktoré   do  týchto   služieb   nastupovali  v 70-tych,  80-tych   rokoch   minulého  storočia  a to sú ľudia, ktorí v 50-tych   rokoch  buď   neboli   na   svete   alebo   boli   maloletí. Je zrejmé, že výsluhový dôchodok poberajú iba ľudia, ktorí prešli reatestáciami a ani dnes po 30 rokoch, nebolo im  preukázané a vyslovené individuálne zlyhanie.  Okrem toho určitým paradoxom je  i fakt,  že  navrhovaný zákon sa  dotýka výsluhových dôchodcov, ktorí sa podieľali  v plnej  miere (fakticky 14 rokov a viac)  na  budovaní, riadení štruktúr vysoko funkčných spravodajských a policajných  služieb  v armáde ako  nositelia štátneho tajomstva z roku 1990. Pričom  táto aktívna  činnosť v prospech  budovania  novej profesionálnej  a demokratickej armády bola   rozhodujúca pre   určenie   výšky  výsluhového dôchodku ( podľa zákona   sa   vypočítal  v tej dobe   buď podľa    posledných    piatich   alebo   desiatich   najvýhodnejších    zárobkových  rokov). Čiže pri  výpočte  výsluhových  dôchodkov nemali reatestovaní  príslušníci žiadne benefity  alebo  iné výhody, ktoré  by ich   zvýhodňovali pri  výpočte  výsluhového  dôchodku. Z uvedeného vyplýva, že sociálna dávka akou je aj výsluhový dôchodok, je zákonom určená každému, kto splní podmienky stanovené zákon o sociálnom poistení. Pričom „benefit“ je niečo navyše, teda nad právny nárok, čiže benefity sú akékoľvek finančné a nefinančné zvýhodnenia. V návrhu zákona nie  je  definovaný a bližšie  vyšpecifikovaný   čo ,v čom konkrétnom spočíva  benefit  t.j. čo  mali  príslušníci  spravodajských  služieb  naviac oproti ostatným prísl.  armády,  aby  sa to  dalo podradiť pod  vyššie uvedené. Z tohto logický vyplýva, že táto  kategória  osôb  nemala  žiadne  benefity.

5.

        Navrhovateľ v predkladanom návrhu zákona porušuje princíp zákazu retroaktivity. Samotný pojem retroaktivity vychádza zo zásady lex retro non agit, ktorá znamená, že zákon nepôsobí naspäť. Zásada zákazu retroaktivity právnych noriem je súčasťou právnych  systémov všetkých vyspelých demokratických štátov. V právnom štáte nie je možný akýkoľvek zásah do práv konkrétnych subjektov, ktoré vznikli na základe skoršej právnej úpravy. Nerešpektovanie tejto zásady by malo za následok stav právnej neistoty, kedy by sa občania báli uskutočňovať akékoľvek konanie, z dôvodu možnej budúcej sankcie .Zákaz retroaktivity je jeden zo základných právnych princípov demokratickej spoločnosti zaručujúci právnu istotu a stabilitu štátu. Retroaktivita sa však pripúšťa v trestnom práve v rámci princípu prospešnosti – článok 50  ods. 6 Ústavy SR.

        Ukončením služobného pomeru dochádza aj k ukončeniu právneho vzťahu medzi štátom a fyzickou osobou – vojakom profesionálom alebo policajtom. Z tohto právneho vzťahu vzniká štátu presne špecifikovaná povinnosť a fyzickej osobe nárok, v našich podmienkach na výsluhový dôchodok, podľa platného zákona č. 328/2002 Z.z. Akýkoľvek budúci zásah štátu do obsahu tohto vzťahu je jednostranným zásahom s retroaktívnymi dôsledkami. Ani  vláda SR respektíve Národná rada  Slovenskej   republiky nie   je   oprávnená   ich   nerešpektovať   alebo retroaktívne meniť. Teda k zásahu do už nadobudnutého majetkového práva na jeho výplatu v stanovenej výške. Jedná sa o právnu retroaktivitu, ktorú vymedzil Ústavný súd SR ako: stav, v ktorom nová právna úprava nenachádza oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori“(nález ÚS SR PL. ÚS 37/99), „alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov,  práv a povinností (nález ÚS SR PL. ÚS 3/00).”

6.

         Návrhovaný zákon PT č.156 navrhuje  kolektívnu vinu  a kolektívny trest,   Právny systém  Slovenskej   republiky   kolektívny    trest   nepozná,   čo  v svojom   dôsledku potvrdzuje i vyššie   citované   ustanovenie §7    zák.č.  125/1996 Z.z     Je  zarážajúce,   že  predkladateľ   zákona   sa pasuje do role žalobcu    i sudcu  a to bez dôkazov  ku  konkrétnej    osobe o spáchaní  konkrétnych  skutkov    prečinu  alebo zločinu. Toto je v každej civilizovanej spoločnosti zakázané, najmä ak ide o dodržiavanie princípov právneho štátu ,  pričom  podľa čl. I Ústavy SR  je   Slovenská  republika  zvrchovaný, demokratický     a právny    štát. Podľa čl. 2, ods. 2 Ústavy SR, cit.: „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Z tohto ustanovenia možno vyvodiť, že štátne orgány (dôchodkové inštitúcie) nielenže nemôžu konať nad rámec ústavného a zákonného rámca, ale v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR („Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“) sú štátne orgány povinné  postupovať tak ako im príslušné zákonné normy prikazujú.  Štátne orgány preto nemôžu ignorovať zákonný imperatív konať istým spôsobom a nemôžu postupovať a rozhodovať podľa vlastnej ľubovôle bez ohľadu na dikciu právneho predpisu,  ako  je  vyššie  uvedené.  Okrem toho podľa § 87 ods. 1 písm. a) platného Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.  trestnosť činu zaniká po uplynutí 30 rokov, ak ide o zločin, za ktorý tento zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie. Za vraždu je to 20 rokov. Pričom  návrh zákon   je   predkladaný   do   NR SR  až po uplynutí 32 rokov od pádu režimu.

7.

V súvislosti s podaním predmetného návrhu zákona ostáva otázkou, prečo do pôsobnosti návrhu zákona nie sú zahrnuté ostatné štátne orgány, ako je prokuratúra a súdy, ktoré v trestnom konaní zohrávali určujúcu úlohu, mali rozhodujúce právomoci a rozhodovali o vine  a treste. Okrem toho bdeli  nad  dodržiavaním  zákonov  v Československu   všetkými  občanmi,  teda  i príslušníkmi   spravodajských  a bezpečnostných   služieb, ako  hlavný odborný garant.  Samotná táto skutočnosť zakladá neprípustnú nerovnosť osôb pred zákonom a je porušené právo na rovnakú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie (čl.4 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ústavný zákon č. 23/1991). Vedľa  toho podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Podľa ods. 2  Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať.

8.

            Dôvodom hodným osobitného zreteľa  je  i skutočnosť, že VKR nebola nikdy zrušená, ako je vyššie zdôraznené, ale uznesením predsedníctva vlády ČSSR č. 3 z 04.01.1990 bola prevedená z pôsobnosti FMV do pôsobnosti FMNO, čo jednoznačne poukazuje na fakt, že politickí predstavitelia, predmetným právnym aktom, jasne vyhodnotili, že činnosť a  funkčné zameranie VKR nepredstavovalo problém v minulosti z hľadiska porušovania právnych predpisov a  nepredstavovalo problém pre novú politickú orientáciu štátu, v  nadväznosti  na uvedené skutočnosti  v bode č.1  a 3.

Z á v e r :

Komunita bývalých vojakov profesionálov,  zaradených v minulosti,   v spravodajských a bezpečnostných zložkách  Armády SR,  na  základe vyššie   uvedeného  opätovne žiada, aby návrh zákona PT č. 0516, ktorý je pravdepodobne v rozpore s našou a európskou legislatívou bol    v druhom  čítaní  stiahnutý z rokovania NR SR,    alebo  z   predmetného  návrhu   zákona PT č. 0516 vypustená minimálne   časť týkajúca  sa  nezapočítania doby  služby  v týchto  spravodajských  inštitúciách   pred  rokom 1990 do výpočtu     výsluhových dôchodkov tých bývalých príslušníkov spravodajských a bezpečnostných  služieb, ktorí i po roku 1990-2000  boli spôsobilí vykonávať službu v armáde ČSFR a  po zániku ČSFR i v Armáde Slovenskej republiky a to doplnením   do  navrhovaného  zákona, ako  výnimku , ktorá by   i naďalej  deklarovala (nespochybňovala) dobu služby v spravodajských a bezpečnostných zložkách  pre  výpočet výsluhového dôchodku   tejto  kategórie.

Na základe vyššie uvedeného môžeme s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou konštatovať, že v prípade nevylúčenia príslušníkov VKR/VOS z navrhovaného zákona, tak urobí Ústavný súd. Dôvodom hodným osobitného zreteľa je skutočnosť, že  príslušníci VOS v ČR a SR boli posudzovaní podľa rovnakých právnych noriem, vývoj pred a po roku 1989 sa riadil rovnakými pravidlami a právnymi predpismi. Toto rozhodnutie reatestačnej komisie bolo rešpektované pre výkon služby v armáde ČSFR a aj v armáde Slovenskej republiky aj v počas nasledujúcich rokov. Nikdy za uplynulých 30 rokov nedošlo k   ich spochybňovaniu.

V spoločných stanoviskách vojenskej, policajnej a spravodajskej komunity boli poslanci NR SR požiadaní, aby  pri posudzovaní predmetného návrhu zákona (PT č. 0516) prihliadali k právnemu riešeniu problematiky v ČR a prijali zákon, ktorý nebude v rozpore s právnym systémom SR, Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd a celou radou ratifikovaných a vyhlásených medzinárodných zmlúv.

 

Pripravil: Miroslav SOKOL, Miloš SUKUBA, Stanislav ŠIMON

 

 

Pridaj komentár