Spomienka na otca

Znova sú tu výročia SNP a oslobodenia – a s nimi aj oživenie spomienok na ľudí, ktorí žili  medzi nami a boli účastníkmi prípravy aj bojov v povstaní proti Nemcom. Žijeme už v dobe, keď ja, ani moje deti nepoznajú hrôzy vojny, hoci vo svete je aj dnes množstvo konfliktov. Pri pomyslení na niečo také je človek ochotný podstúpiť všetko – len aby vojnu nemusel sám prežívať. Moji rodičia však vojnu zažili i prežili. A ako?                                                                                

Tí, ktorí bývajú v Prievidzi na Starom sídlisku si určite spomínajú na muža v uniforme – na ktorého každý deň, keď išiel z práce, pokrikovali chlapci: ,,Ujo, máte odznačiky?“ mal ich vždy pripravených vo vrecku niekoľko a s radosťou s nimi prehodil zopár slov. Podplukovník Mikuláš Petrovič bol v 50. rokoch minulého storočia najskôr učiteľom, colníkom, neskôr vstúpil do československej armády a až do dôchodku pracoval na Vojenskej správe v Nitre, Partizánskom a  Prievidzi. Popri práci neustále chodil na rôzne besedy o SNP a podujatia pri významných výročiach. Nikdy sme sa ako deti nespýtali,  ako to vlastne bolo počas vojny.   Raz, keď už jeho vnúčatá spali poludňajším spánkom, sadli sme si spolu k teplému čaju, ja som bola veľmi zvedavá – a tak začal rozprávať. Pomaly, sústredene a občas trhane, so zlomeným hlasom. V roku 1944 sa podieľal pri príprave SNP ako spojka v horách v okolí Skýcova, Zlatých Moraviec, popri rieke Hron. Skupina sa volala ,,Nevského“. Bol mladý, sotva 22 – ročný. Noci a dni neistoty, úzkosti a strachu v lesoch ho sprevádzali po celú dobu. Neustále myslel na svojich blízkych, hlavne matku, otca mu totiž hory už vzali, keď mal 14 rokov. Po návšteve viacerých partizánov v dedine niekto zradil a už v skorých ranných hodinách bola obec Obyce obsadená Nemcami. Vtrhli aj do dvora jeho matky, musel sa rozhodnúť rýchlo, a tak sa schoval do otvoru komína. Matka žila  v dedinke Obyce /pri Zlatých Moravciach/ aj s malými vnučkami. Zo svojho provizórneho úkrytu v ,,studenom“ komíne, kde sa len – len roznožmo udržal, počul, ako sa s priloženou zbraňou pýtajú matky a malých uplakaných detí: ,, Wo ist Partizan? Ty kaput!“  Musel zoskočiť a dal sa odvliecť sám. Nemohol predsa dopustiť, aby mu pred očami zavraždili matku a  2 – 3 – ročné netere! A to už zaslzili oči aj mne. Tých, čo chytili ako zajatcov, hnali cez celú dedinu a keď boli mimo domov, ľudia stáli  popri ceste zvedaví, čo s nimi bude. Zrazu ho niekto prudko schmatol za košeľu a rýchlo sotil do hlbšieho jarku pri ceste, kde sa skotúľal a zostal nehybne ležať. Bolo tam trochu blata a voda, obával sa však, čo i len hlavou pohnúť, čakal ranu z nemeckého automatu. Zostalo ticho, ani nevedel koľko času ubehlo. Tento odvážny skutok bol  dielom miestneho lekára židovského pôvodu, ktorý ho dobre poznal. V noci ho odvliekol do domu, kde ho schoval do truhlice v komore. Zavretý so strachom počúval, či sa Nemci vrátia. Keď mohol vyjsť z úkrytu, bol ustráchaný, stuhnutý a mladý chlapec – so šedivými vlasmi!  V jeho očiach bolo zrazu poznať isté uvoľnenie z toho, že to mohol vypovedať aj niekomu ,,svojmu“. Vieme, že pri  výročiach oslobodenia a SNP je takýchto príbehov na svetle stále menej, no otca trápila skutočnosť, že ani po 40 či 50 rokoch sa temer nič o ľuďoch z týchto miest odboja nedozvedel.

            Tento príbeh bol preňho zo všetkých najdôležitejší, keďže si zachránil matku a malé netere. Zdĺhavé hľadanie a overovanie svedkov – spolubojovníkov spôsobilo, že aj ,,tzv. 255“ za zásluhy v SNP si neužil, pretože po krátkej, zákernej chorobe pred 25 rokmi zomrel.

 

                                                     

            Ako podplukovník v dôchodku sa venoval verejnoprospešnej práci a aktívne sa zapájal do činnosti v SZPB miestnej organizácie v Prievidzi . Ovládal niekoľko druhov športov a zúčastňoval sa ako priamy účastník SNP pravidelne Bielej stopy SNP v bežeckom lyžovaní. Bol priamy, čestný, ale hlavne skromný, za čo si ho vážime a vďačíme za veľa, čomu nás, 4 deti naučil, usmernil a vždy v tom nachádzal podporu u našej matky. Mal radosť, že sme sa narodili v mierovej krajine a máme všetko, o čom on len sníval. Tešil sa, keď videl mladých ľudí, čo si vedia tieto hodnoty ceniť. Patrí mu náš obdiv, spomienka a vďaka.

 

Ak si chcete prečítať aj článok: Zachránil matku a netere, seba ohrozil, ktorý bol uverejnení minulý rok v regionálnych novinách MY Horná Nitra, kliknite na: otec-članok prieboj

 

Rodina Petrovičova /syn Boris a Marián, dcéry Zuzana a Terézia/, foto: rodinný archív

Pridaj komentár