PRI PRÍLEŽITOSTI 25. VÝROČIA VZNIKU ZV SR PREDSTAVUJEME KLUB MARTIN – SEVER

Vznik klubu:                 1990

Počet členov klubu:      42

Súčasný predseda klubu:  pplk.v.v. RSDr. Jozef LOVÁS

          V roku 1990 niekto prišiel s iniciatívou založiť klub Zväzu v Kasárňach 4. československej brigády. V tej dobe sme fungovali ako Vojenské stredné odborné učilište, ale sa schyľovalo k jeho koncu a rysovala sa Vojenská stredná škola pozemného vojska. Čo všetko sa očakávalo od Zväzu! Pomaly sa na program dňa mala dostať voľba funkcionárov útvaru, hľadala sa železná metla, aby bolo možné vymiesť „staré štruktúry“… Chybička krásy, ktorá pochádza z neodškriepiteľného faktu, že do armády sa dostávajú ľudia z reálnej spoločnosti a určitým spôsobom ju armáda kopíruje.

          Stačilo však poznanie, že Zväz musí mať istú štruktúru, musí z niečoho žiť. Záujem o členstvo radikálne upadol a kruhy na hladine sa pomaly strácali. Zdanlivo.

          Na šťastie stále sa nájdu takí, čo nechajú polievku vychladnúť na rozumnú teplotu. Tak zaspomínajme na našich starších kolegov, už dôchodcov, pánov Baibla, Dobroviča, Dullu, Dvořáka, Gošta, Guotha, Hanáka, Hanuliaka, Príbusa a ďalších. Niektorí z nich svoje členstvo vo Zväze už definitívne vzdali… Ale niektorí sa až do dnešných dní zapájajú do činnosti klubu, ktorý v roku 1990 nenechali zaniknúť a ktorý stále žije.

          Klub ako Klub vojenských dôchodcov samozrejme hľadal svoju tvár, hľadal okruh aktivít, ktoré by zaručili trvalý záujem o činnosť a rešpektoval skutočnosť, že po odchode na dôchodok si bývalí kolegovia hľadajú náhradné aktivity. Inštitúcia má predpoklad prežitia, ak má dostatočne zaujímavú a akceptovateľnú ideu, schopnosť komunikácie a racionálne riadenie. Tieto atribúty našim starším kolegom nechýbali.

          Dôvod na klubové stretnutia sa našiel pomerne ľahko, veď za roky spoločnej služby sa nazbieralo materiálu na spomienky až – až. A bolo aj dosť toho, čo nestihli za predchádzajúce roky spoznať. Priateľstvá vytvorené v neľahkej službe mali a majú kvalitu do dnešných dní.

          Mnohí spomínali na roky služby v Hraniciach na Morave, kde zostali kamaráti a aj oni spomínali na tých, čo odišli na Slovensko. Tak vznikol podnet na návštevy „miest mladíckych nerozvážností“. Obojstranný záujem vyústil do viacerých výmenných návštev a nešlo len o stretnutia a posedenia. Program bol vždy širší, spojený s návštevou zaujímavých miest po trase. Aj doma, na Slovensku, bolo čo objavovať. Tradícia zájazdov klubu pokračuje do dnešných dní, aj keď podmienky pre realizáciu sa výrazne zmenili. Ale o tom na inom mieste.

          Veľa času strávili naši starší kolegovia vo výcvikových priestoroch, najmä na Lešti, ale aj v bezprostrednej blízkosti – v Sučanoch, pod krásnymi svahmi Malej Fatry. Niet divu, že na staré miesta ich to tiahlo stále intenzívne. A ak sa pritom „pritrafil“ guľáš – no nechoď… Tá potulka po hore na sklonku leta, nazbierané huby, repík a ďalšie ingrediencie potrebné na varenie lekvárov proti narastajúcemu počtu neduhov! V čase, keď sa ešte intenzívne cvičilo, strieľalo, hádzali sa granáty, ani macovia nemali tendenciu príliš sa starať do ľudí a zdržiavali sa na pokojnejších miestach. Pokoj prechádzky nič nerušilo.

          Našiel sa aj dôvod na spoločenské stretnutia „mierne v gala“. Oni vedeli veľmi dobre, akým pokladom pre vojaka z povolania bola manželka, ktorá pochopila, o čom je vojenské povolanie! A tak, aj keď horúce hlavy 8. marec vyhlasovali za totalitný prežitok, tradícia zostala tradíciou. Veru, maminky, mamky, babky, či ako ešte voláme tie svoje druhé polovičky, vďačne prijímajú aj po rokoch poďakovanie za podporu v rokoch služby, za to, že často ťahali káru fungujúcej rodiny, keď manželia odchádzali do škôl, kurzov, na cvičenia. Nik nespochybňoval Deň matiek, ale chápeme aj právo na úctu a pozornosť pre tie ženy, ktorým  príroda odoprela právo reprodukcie… Pritom sa vďačne spomenulo aj na Jozefov. Tradíciou sa stali aj mikulášske posedenia. Naše supútníčky, sa prezentujú prvými trvanlivými sladkosťami, vymieňajú sa recepty na dobroty a štartuje sa predvianočná nervozita. Spoločenské stretnutia vôbec sa tešia záujmu a osobitne treba spomenúť aspoň dve udalosti.

          Tá prvá mala veľmi široký ohlas vo vojenskej verejnosti a s hrdosťou sa hlásime k síce malému, ale predsa podielu nášho klubu na jeho organizácii. Inaugurácia Rytierov delostrelectva. Niektorí naši členovia sa stali organizátormi prípravy celej akcie, ďalší pomáhali priamo „v akcii“, ktorú všetci prítomní uznali za jedinečnú. Boli sme hrdí na to, že náš vtedajší predseda Ivan Dulla  mal česť byť prehliadajúcim slávnostného nástupu stoviek delostrelcov a výzbrojárov, mnohých svojich bývalých žiakov, čo na neho vďačne spomínali. Dnes už na neho aj my len spomíname…

          Tá druhá akcia bola našim a len našim „klubovým“ dielom. Stále sa považujeme za akýchsi nositeľov tradície výchovy vojenských odborníkov v klasickej vojenskej škole. Preto nám ležalo na srdci, aby sme si pripomenuli okrúhle – šesťdesiate výročie príchodu Zbrojného učilišťa do Martina. Veď jeho nasledujúce metamorfózy, bez ohľadu na názov, boli našim pracoviskom, miestom sebarealizácie. Pôvodný zámer bol zvolať bývalých členov pedagogického zboru, ktorí sa zdržiavajú v Martine a najbližšom okolí. Nakoniec prišli aj kolegovia, čo už dávno opustili naše mesto. „Genius loci“ – duch školy, učiteľov a vychovávateľov funguje a aj keď sme často ako učitelia zúrili, ak sa práca nedarila tak, ako sme si predstavovali, predsa na roky za katedrou spomínali veľmi radi nielen uniformovaní učitelia, ale aj naše vtedajšie kolegyne.

          Pevné miesto mali a majú v programe činnosti zájazdy na zaujímavé miesta, či už vojenskej alebo histórie vôbec. Spomeňme Jankov vŕšok, Bradlo, Podbreziny pri Liptovskom Mikuláši, z novších trás Kežmarok so zastávkou na vojenskom cintoríne nemeckých vojakov pri Važci, výlet na Čiernohronskú železnicu a lesnícky skanzen, výlet na kysuckú úvraťovú železnicu vo Vychylovke. Bez ohľadu na trasu – vždy pekný zážitok, spoznanie nového kúska Slovenska. Za charakteristický treba považovať výrok: netušil som, že neďaleko za našimi humnami je taký krásny kraj.

          Súčasťou našej práce je aj tá posledná služba, ktorú poskytujeme našim členom – rozlúčka. Každý, kto ju mal čo len raz na starosti vie dobre, o čom to je. Mrzí nás, že viacerí naši členovia od nás odchádzali akoby v ilegalite. O ich odchode sme sa dozvedeli hodinu pred obradom a príbuzní dobre vedeli o jeho aktívnej účasti na činnosti klubu.

          V prvom rade sa treba zmieniť o podmienkach pre prácu. Patríme medzi pár šťastných klubov, ktoré majú svoj „patronátny“ útvar priamo v posádke a šťastie na jeho veliteľov. Nemáme preto zásadný problém s miestnosťou, v ktorej sa stretáva na pravidelné schôdze Rada klubu, ani s miestnosťou na konanie plenárnych schôdzí. V celej histórii klubu velitelia útvarov – či to bolo Vojenské stredné odborné učilište, alebo jeho postupné metamorfózy až do dnešných dní- nechali otvorené dvere pre predstaviteľov klubu a tak, ako im dovoľovali platné nariadenia, pomáhali a podporovali klub v jeho aktivitách. Časy sa však menia a ak máme výstižne charakterizovať osobnostný prínos patronátnych útvarov a ich veliteľov, potom platí, že ak nepomohli, tak určite neprekážali.

          Nemáme medzi sebou ani jedného profesionálneho vojaka a to nás mrzí. Celú káru starostí s činnosťou klubu ťahá sedemčlenná rada klubu. Tá našťastie pracuje dlhodobo v stabilnej zostave a tak každý člen vie čo súvisí s nastávajúcou akciou.

          Čo uviesť do akéhosi zhrnutia? Nie sme ničím výnimočný klub. Naše radosti a problémy sú obmenou problémov a radostí iných klubov, v niečom sme možno v lepšej situácii. Máme niekoľko prianí, ale to hlavné, aby sa podmienky pre prácu našich klubov aspoň nezhoršili, ak nádej na lepšie nie je veľká. Aby si naši členovia užívali dni zrelého veku v zdraví a pohode. Aby sa stabilizovala situácia v rezorte, v ktorom sme pôsobili desiatky rokov, lebo hoci sa nás turbulencie osobne nedotýkajú, stále sme vojaci a nie je nám jedno, ako vyzerajú Ozbrojené sily Slovenskej republiky.

-RK-

Pridaj komentár