Posledná rozlúčka s plk.v.v. Ing. Tomášom Gašpar Švecom

Dňa 10. januára sme sa v Trenčíne v Dome smútku na sídlisku JUH rozlúčili s našim členom a bývalým prezidentom ZV SR

plk. v.v. Ing. Tomášom Gašpar ŠVECOM

Len nedávno, 15. 12. 2021, sa dožil a oslávil v kruhu svojej rodiny 78 rokov svojho plodného života. Netušili sme, že naše blahoželania budú posledné.

Rozlúčiť sa s ním prišli okrem jeho blízkych početní priatelia z radov ZV SR, SZPB, novinárov, primátor mesta Trenčín Richard Rybníček, predseda Trenčianskeho samosprávneho kraja Jaroslav Baška a slovenskí vojaci a generáli.  

Za všetkých prítomných, blízkych a jeho priateľov a  sa s ním v smútočnej reči rozlúčil plk.v.v. Ing. Mgr. Jaroslav Balocký, člen KVV Trenčín:

„Vážená zarmútená rodina, vážené smútočné zhromaždenie,

spevák, skladateľ a textár Pavol Hammel v piesni s názvom „Dnes už viem“ spieva takýto text: „Vždy, keď pília krásny strom, som s ním, som v ňom, som on.“ Takýto krásny, mocný strom, vysoký, čistý topoľ, podpílila smrť, obrazne povedané, v lese Zväzu slovenských vojakov, na parcele KVV TN.

Tento, zdanlivo jednoduchý, krátky text piesne nám chce pripomenúť, že náš život je vlastne obrovský dar, ktorý dostávame s podmienkou, že nebude večný. No zároveň sa na svoj odchod nikdy nedokážeme pripraviť tak, aby sme sa stihli rozlúčiť s tými, ktorí sú nám blízki, ktorých máme radi, ktorých si vážime, ktorých milujeme.

Smrť je vždy nečakaným hosťom, smutnou udalosťou v ľudskom živote. Prichádza raz náhle a tragicky, inokedy zasa pomaly, sprevádzaná bolesťou a chorobami. Sú to večné zákony prírody, v ktorej vznik a zánik, zrod a skon ľudského života sú nemenné – ako presné hodiny odbíjajú čas života na tejto zemi pre každého rovnako.

S veľkým zármutkom sme v KVV TN prijali smutnú správu o tom, že na prahu Nového roku naše rady opustil vo veku 78  rokov dlhoročný člen nášho klubu; predseda oblastného výboru SZ PB v TN a člen predsedníctva Ústrednej rady SZ PB; hovorca ZV SR a neskôr aj jeho prezident; podpredseda krajskej organizácie SSN; plk. v.v. Ing. Tomáš Švec. Dovoľte mi predovšetkým vy, milá manželka, deti a vnúčatá, ale aj ostatní blízki i vzdialenejší rodinní príbuzní,  priatelia a známi, vysloviť vám v mene zástupcov spomenutých organizácií, ale i v mene svojom hlbokú a úprimnú sústrasť.

Smrť, ktorá neľútostne dopĺňa odveký zákon prírody ho vytrhla z kruhu jeho najbližších. Ako veterná búrka, ktorá odvieva všetko, čo jej stojí v ceste, vytrháva a odvieva z náručia jeho blízkych milovaného manžela, starostlivého otca, úžasného dedka, vzácneho kolegu a priateľa, zodpovedného vojaka, svedomitého a čestného človeka a my všetci v tej chvíli sa len nemo prizeráme a ostávame opustení, sami so svojou bolesťou.

Strata blízkeho človeka je vždy bolestivá. Žiaľ a smútok nás po celý život sprevádza. A čím nám roky viac pribúdajú, tým častejšie sú naše stretnutia konfrontované s tou odvrátenou stranou života.

Napriek tomu čas pozvoľne plynie svojím všedným rytmom ďalej. Svojvoľne farbí vlasy do striebrista a vráskami brázdi tvár.

Zákon života a smrti je neúprosný, vždy nás prekvapí a postaví do reality nezvratnou a smutnou udalosťou. Prežité roky sa ako vlny na rozbúrenej rieke zrazu stratia z hladiny času, aby naplnili už iba spomienku na všetko, čo človek v živote vykonal.

Svetlo dní nebohého Tomáša síce navždy zhaslo, ale  nezaniklo. Svetlo jeho dní bude tu aj naďalej prítomné a v pokoleniach bude  ďalej pôsobiť. Bude pôsobiť tak podobne, ako pôsobí svetlo ďalekých hviezd, ktoré ešte dlho po ich zániku putuje temnými vesmírnymi priestormi, a zapaľuje v srdciach ľudí túžbu po radosti, túžbu po pokoji a vľúdnosti, túžbu po šťastí, nehe, láske a kráse.  Keď hľadíme na rozžiarenú nočnú oblohu, ani si neuvedomujeme, že v tej chvíli možno obdivujeme krásu a nádheru hviezdy, ktorá už dávno zhasla, krásu a nádheru hviezdy, ktorá je možno už studená. Ale jej svit nám pripomína, že kedysi tu bola a mala svoje stabilné miesto v majestátnej harmónii vesmíru.

A tak podobne je to aj s ľuďmi. Hoci zosnulý Tomáš dnes od nás navždy odchádza, spomienka na neho bude stále živá. Spomienka na jeho ľudskú šľachetnosť, nezištnú obetavosť, zanietenosť pre spravodlivosť, nadšenie a horlivosť za krajšiu budúcnosť a lepší svet, za korektné vzťahy medzi ľuďmi – tieto jemu vlastné mravné a morálne hodnoty, ktoré ho sprevádzali v živote počas jeho aktívnej služby, ale aj ako aktívneho výsluhového dôchodcu – tieto jeho vzácne mravné, humánne a morálne  životné hodnoty sa nám navždy budú s jemu vlastnou pokorou a úctou pripomínať tak podobne, ako sa nám pripomína svit ďalekej, možno už vyhasnutej  hviezdy.   

Stáva sa, že vietor všedných dní závejmi prachu prikrýva stopy, ktoré človek v každodennom snažení a životnom zápase po sebe zanecháva. No nikdy ich nezaveje tak hlboko, aby sme ich nenašli, aby sme ich nevideli, aby sme na človeka celkom zabudli.  

Každá rozpomienka na neho bude síce zavše pobolievať jak nezhojená rana, no zároveň nám bude pripomínať všetko to dobré, krásne, užitočné, zmysluplné, osožné a prospešné, čo vykonal pre armádu, spoločnosť, pre KVV TN, SZ PB, ZV SR, pre SSN, pre mesto TN a pre trenčiansky kraj, ale najmä to, čo vykonal pre blaho, šťastie, osoh, prospech a  spokojnosť svojej rodiny, ktorú nadovšetko miloval. Na spoločných rodinných výletoch a dovolenkách s manželkou a deťmi sa ukulo to najpevnejšie ohnivko rodinného šťastia, pohody a súdržnosti. Nuž a s manželkou Beátkou pretancoval každú možnú príležitosť, najmä na spoločenských posedeniach v ODE TN.

Žiara jeho života nám bude neustále pripomínať pokoru, oduševnenosť a svit ľudského porozumenia, priateľstva, družnosti a vysokej dávky empatie ktorá bola súčasťou jemu vlastného zmyslu pre humor. Bol veselej povahy, no nie roztopašný. Mal vzácny dar a charizmu, ktorou dokázal spájať nielen rôzne zmýšľajúcich ľudí, ale často i ľudí rozdielneho presvedčenia.

Čestne a dôstojne žiť a spravodlivo konať, nezištne pomáhať, neubližovať a nekrivdiť-  to bolo nielen jeho ľudským krédom, ale aj osobným, jemu vlastným životným poslaním. On bol tak vychovaný, on tak aj žil, on taký bol a takéhoto úžasne skvelého človeka si ho aj navždy pamätať budeme.

Šiel cestou života bez strachu pred zajtrajškom, cez všetky úskalia a prekážky, ktoré mu život do cesty postavil. Vedel lásku dávať i prijímať, trpieť i odpúšťať. Tešil sa z každého nového rána a bol povďačný za každý odchádzajúci deň, až kým smrť neprehovorila a nepretrhla niť jeho života.  Zastavilo sa jeho statočné a šľachetné srdce. Jasne žiarivý plameň jeho života navždy zhasol.

No dnes nechceme iba spomínať. Chceme tiež otvárať zabuchnuté brány do ľudských sŕdc a pripomínať tak prepotrebnú vzájomnú lásku, úctu, toleranciu a spolupatričnosť- tie hodnoty, ktoré on vyznával a v úcte mal, hodnoty, ktorým on veril, pre ktoré žil i pracoval.

Naplňme svoje životy úprimnou láskou a vzájomnou úctou, pretože na ľudí, ktorí pravde žili a lásku rozdávali, sa nezabúda, a zomreli len tí, na ktorých sme zabudli. Nuž teda nezabúdajme, listujme spolu v knihe jeho života a s pokorou, úctou a s vďakou spomínajme.  

Kniha života zosnulého plk. v.v. Ing. Tomáša Šveca sa začala písať v deň jeho narodenia, týždeň pred Vianocami, 16. decembra 1943 v Trenčíne a posledná strana bola dopísaná v Trenčíne, týždeň po Vianociach, 3. januára 2022. Zosnulý ju svojím životom písal 78 rokov. Pochádzal z rodiny profesionálneho vojaka, v ktorej vyrastal spolu s tromi súrodencami. Jeho život bol poznačený usilovnosťou, pracovitosťou, zodpovednosťou, láskou k životu a láskou k ľuďom, ktorú mu jeho starostliví rodičia od detstva do srdca vštepovali.

Po maturite na Gymnáziu v Galante pokračoval v štúdiu na Spoj. učilišti v N. M. n/Váhom, po skončení ktorého bol v júli 1964 prijatý za dôstojníka z povolania v hodnosti poručík, určený pre službu v spojovacom vojsku na funkciách: veliteľ čaty, veliteľ roty, spojovací náčelník práporu a pluku v posádkach: Č. Krumlov, Vimperk, Prachatice a napokon i v tankovej divízii Topoľčany.

V septembri 1977 bol vyslaný k internému štúdiu na VA AZ v Brne, odbor vel.- štábny. Vysokoškolské štúdium ukončil v júli 1980 s titulom Ing. v hodnosti mjr., zaradený na funkciu: vedúci vojenskej katedry VŠDaS Žilina.

V r. 1987- 88 absolvoval Vyšší kurz pedagogiky a psychológie na VVŠ v L. Mikuláši. Po absolvovaní kurzu bol zaradený na funkciu: náčelník skupiny pre spoluprácu so spoločenskými organizáciami a v januári 1991 na funkciu: náčelník odd. pre styk s verejnosťou veliteľstva. VVO a tlačový hovorca náčelníka GŠ ASR v Trenčíne.

Dňa 6. decembra 1999, po 35-tich rokoch služby v Armáde SR a po splnení nároku na výsluhový dôchodok požiadal o prepustenie zo služby. Aktívny kultúrno-spoločenský život a zmysluplná činorodá práca ho sprevádzali aj na výsluhovom dôchodku:

– v r. 2000 – 2001 pracoval ako vedúci kancelárie rektora Trenčianskej univerzity,

– v r. 2001 – 2002 pracoval ako asistent poslanca SNR Jozefa Tuchyňu,

– od r. 2003 vykonával funkciu. predsedu oblastného výboru SZ PB v TN,  

  a zároveň bol členom  predsedníctva Ústrednej rady SZ PB,

– bol podpredsedom krajskej organizácie SSN v Trenčíne, hovorcom ZV SR a od júna 2013 do júna 2017 prezidentom ZV SR.

Za oddanú a vernú službu v armáde a za vzorné plnenie služobných povinností, ako aj za aktívnu spoločenskú činnosť vojenského výsluhového dôchodcu bol ocenený viacerými hodnotnými vojenskými aj civilno –  spoločenskými odznakmi, medailami a vyznamenaniami.

Dňa 19. mája 1972 uzavrel manželstvo s Beátou Slacíkovou, s ktorou v harmonickom a šťastnom manželstve spolu prežili nádherných 50 rokov a na spoločnej ceste životom  vychovali dcéru Beátu a syna Tomáša.

 Dnes sme z jeho odchodu veľmi smutní. Srdce kvíli, ale myseľ  sa v rozpomienkach teší, že tak vzácny človek medzi nami žil. Môžeme teraz zavrieť oči a priať si, aby sa vrátil, alebo ich môžeme nechať otvorené a uvedomiť si, čo všetko nám vo svojom plodnom živote zanechal. Naše srdcia môžu pociťovať prázdnotu, lebo ho už nikdy neuvidíme. Ale môžu ostať aj naplnené láskou, plné krásnych zážitkov, príjemných spomienok a nezabudnuteľných chvíľ,  ktoré sme spolu zdieľali. 

Vážená zarmútená rodina, vážené smútočné zhromaždenie,

slávne husle stradivárky sú uložené v knižnici amerického Kongresu vo Washingtone. Sú neustále strážené. V špeciálnej izbe, kde sú uložené, sa udržiava predpísaná teplota i vlhkosť. 

Z času na čas sú prepožičané najprestížnejšej hudobnej škole, aby na nich mohol zahrať niektorý z veľkých virtuózov. Potom sú znovu starostlivo uložené.

      Ľudský život je viac než slávne stradivárky. Má večnú, nevyčísliteľnú hodnotu a bol nám prepožičaný, aby sme počas života „zahrali tu najkrajšiu, nádhernú melódiu“.  Náš život je príliš vzácny dar na to, aby sme hrali falošne. Nebohý Tomáš nikdy ani s nikým nehral na falošnú strunu. Bol otvorený, neohybný, priamy, čistého charakteru a pevného zmýšľania. Jeho áno vždy znamenalo len áno a nie znamenalo nie. Preto mohol zahrať skutočne nádhernú životnú kantátu.   

Kiež by sme sa aj my usilovali, aby naše každodenné správanie a konanie bolo rovnako krásnou melódiou, nádhernou symfóniou na oslavu života.

         Dnes sa s ním lúčime. Každé lúčenie je bolestivé, no najviac bolí rozlúčenie navždy. Doznel tlkot jeho srdca, prestala bolesť, ústa onemeli, ruky znehybneli. Kniha jeho života sa na čerstvo otvorenej 79. strane životných príbehov navždy zatvorila. Smrť vykonala svoje. Udrela tvrdú a boľavú pečať. Sily ho opustili, zavreté sú jeho oči, zmĺkli pery. On už neprehovorí, preto mojimi ústami sa lúči so všetkými, s ktorými ho spájalo puto úprimnej lásky, priateľstva a rodiny.

Prvé slová vďaky patria vám, milá manželka. Drahá moja milovaná manželka. Lúčim sa s Tebou a opúšťam Ťa v smútku a žiali. Počas nášho spoločného života prežili sme veľa radostných aj ťažkých chvíľ. Bola si mi vždy veľkým pomocníkom a statočnou oporou v mojom živote. Ďakujem Ti za lásku dávanú i prijímanú, za všetku starostlivosť, ktorou si ma zahŕňala počas nášho spolužitia. Dnes Ťa musím opustiť. Nikdy sa už nevrátim. Viem, že Tvoje srdce je naplnené hlbokým smútkom, ktorý bolí. Zachovaj si ma aj naďalej vo svojom srdci.  Pre Tvoje potešenie Ti ostávajú naše deti a vnúčatá. Nájdi v nich zmysel svojho života. Nech Ťa teraz oni obklopia svojou láskou.

Lúči sa so svojimi deťmi a ich rodinami. Beáta a Tomáš, vy ste  rástli bok po boku, ako tie najkrajšie a najdrahšie kvety v záhradke vašich starostlivých a milujúcich rodičov. Oni rozumeli vášmu detskému plaču, hojili vaše rany, tíšili vaše bolesti. Rodičovskou láskou vás od útlej mladosti objímali. Ochraňovali vás pred hroziacim nebezpečenstvom i pred možným sklamaním. Učili vás rozpoznávať dobré od zlého, učili vás pravde, statočnosti, čestnosti i hrdosti, a vštepovali vám pocit lásky a úcty.  Ich pracovité ruky vás hladili i karhali, ale vždy boli štedré a láskavé, lebo chceli z vás vychovať čestných a statočných ľudí.

Lúči sa so svojimi vnúčatami. Boris, Tatiana, Tomáš a Amélia, vy ste boli nehasnúcim plamienkom radosti v jeho živote. Vo vašom narodení mu akoby nanovo zaznela struna radosti a šťastia. Pohľadom do vašich nevinných tvárí prežíval neopakovateľný pokoj a preciťoval nesmiernu radosť. Vaše zvedavé očka mu pripomínali jasnú nebeskú klenbu popísanú jagavými hviezdami, z ktorej sa šíri žiarivý úsvit pokoja, radosti, nehy a čistoty. On vás zbožňoval a vaša prítomnosť bola pre neho silnou životnou motiváciou. A vám teraz určite bude chýbať nežné pohladenie dedkových dlaní.

Lúči sa so svojimi súrodencami: sestrou Soňou a Veronikou a bratom Jozefom a s ich rodinami. Lúči sa s vami a ďakuje vám za krásne chvíle, veselé príhody a nezabudnuteľné okamihy príjemnej pohody a rodinného priateľstva, za nádherné dni šťastia a radosti, ale aj za menej šťastné chvíle žiaľu, smútku a starostí, ktoré ste v rodine spolu podstúpili.

Lúči sa s ostatnou nemenovanou rodinou, s blízkymi i vzdialenejšími príbuznými, susedmi a známymi, bývalými kolegami a priateľmi.

           Lúčim sa s ním aj ja. Lúčim sa v mene predsedu KVV TN plk. v.v. Ing. Jána Skybu a v mene všetkých členov klubu, v mene príslušníkov OS SR, ZV SR, SZPB, SSN, v mene spolupracovníkov, kolegov a priateľov, v mene všetkých vás, ktorí ste sa zúčastnili na tejto rozlúčke, a v neposlednom rade aj v mene svojom.

Menom všetkých vás sa s ním lúčim naposledy. Nie síce chlapským stiskom ruky, na aký sme boli zvyknutí, ani nie úprimným úsmevom, či vrúcnym slovom, lebo odpoveď naň už by neprišla. Lúčim sa s ním bolestne, lúčim sa potichu, lúčim sa srdcom.“

Česť tvojej pamiatke!

 

 

 

 

 

 

 

 

Pridaj komentár