Nárok na dovolenku pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru

V júni 2020 rozhodol Súdny dvor Európskej únie v kauze o nároku na dovolenku  a o nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru.

Súdny dvor EÚ konštatoval, že čl.7 ods.1 „Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času“ sa má vykladať tak, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej pracovník, ktorý dostal protiprávnu výpoveď a následne nastúpil do zamestnania v nadväznosti na zrušenie jeho výpovede súdnym rozhodnutím, nemá nárok na platenú dovolenku za obdobie odo dňa prepustenia do dňa opätovného nástupu do zamestnania.

Toto rozhodnutie bude mať značný dopad na budúcu judikatúru a právne výklady, pretože súdy členských krajín EÚ sú povinné vykladať vnútroštátne právne predpisy eurokonformne ( jednou zo zásad je aj uplatnenie zásady prednosti unijného práva pred právom národným).

Súdny dvor EÚ dospel k názoru, že pracovník, ktorý bol protiprávne prepustený zo zamestnania a potom bol do neho prijatý v dôsledku súdneho rozhodnutia má právo si uplatniť všetky nároky na platenú dovolenku za kalendárny rok od prepustenia do doby prijatia. Súdny dvor EÚ takisto rozhodol, že v obdobnom prípade náleží  nárok na finančnú náhradu za dovolenku za kalendárny rok, ktorá nebola pred ukončením pracovného pomeru vyčerpaná.

Aj v Slovenskej republike sú ustanovenia §79 Zákonníka práce ohľadne nárokov zamestnanca z neplatne skončeného pracovného pomeru v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ.

 

Ľubomír Dubeň
autor príspevku pôsobí ako konzultant pre Advokátsku kanceláriu JUDr. Július Jánošík v Bratislave a text vyjadruje jeho osobný názor

Pridaj komentár